V médiách sa príliš často opakuje rovnaká dramatická situácia. Redaktor/ka informuje o nehode či nešťastí. Vzápätí sa objaví lekár, ideálne ešte v zakvavenom operačnom plášti a s vážnou tvárou oznámi, že obeť je v kritickom/ťažkom/stabilizovanom stave (nehodiace sa prečiarknite). Niekedy sú informácie aj o niečo podrobnejšie či pikantnejšie.
Bohužiaľ, práve ste boli svedkami porušenia zákona. Povedať totiž novinárom , že Anička Hraškovie má po nehode zlomené tri stehnové kosti, a tridsať rebier je nezákonné. Každý zdravotnícky pracovník je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania. Tak sa to píše v § 80 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V praxi to znamená, že zdravotnícky pracovník (teda nielen lekár, ale aj sestra či sanitár) má mlčať v prvom rade o zdravotnom stave svojho pacienta. To však nie je všetko. Mlčať má aj o iných veciach, ak sa ich dozvie pri výkone svojho povolania. Ak pacient lekárovi v ordinácii povie, že zatajil manželke výhru v Lotte, musí tiež držať bobríka mlčania. Mlčanlivosť ide dokonca až tak ďaleko, že ak sa manželka pýta, čo je jej hospitalizovanému manželovi, lekár by jej to nemal povedať. Samozrejme, okrem situácie ak to manžel lekárovi povolil.
Ak by sa malo postupovať podľa zákona, na novinársku otázku, či sa niekto konkrétny lieči v nemocnici, by novinár prakticky nikdy nemal dostať odpoveď. Zdôrazňujem že žiadnu odpoveď. Predstavte si teraz peknú novinárku s mikrofónom, ktorá sa spýta lekára: „Prijali na vaše oddelenie pána ministra?“. Rozhodne by sme nemali vidieť, ako lekár prikývne. Pretože kamera potom môže pomaly zaostriť na veľkú tabuľu za lekárom s textom „Psychiatrická klinika“ a celé Slvoensko už bude vedieť, prečo sa politik na čas vytratil…